Treba povedať, že boli veľmi skromné. Zakladateľ Spoločnosti Božieho Slova sv. Arnold Janssen, nemecký kňaz, pri posviacke prvého Misijné domu v holandskom Steyli v kázni povedal: "Čo z tohto domu bude, to ešte nevieme. Nie všetko, čo chceme, sa podarí... Neznechucujme sa jeho skromnými začiatkami... Ak z tohto domu niečo bude, poďakujme sa Božej dobrote, ale ak nie, vtedy sa s pokorou bime v prsia a vyznajme: Neboli sme hodní tej milosti."

 

Iste sa niekto opýta: Prečo nebola táto Spoločnosť založená v Nemecku, keď Arnold Janssen pochádzal z Nemecka a chcel, aby práve v tejto krajine zapustila misijná myšlienka svoje korene? V týchto rokoch zúril v Nemecku tzv. Kulturkampf - kultúrny boj, ktorého iniciátorom a predstaviteľom bol železný kancelár Otto von Bismarck. Bol to otvorený boj medzi Cirkvou a štátom. Tento pruský protináboženský boj bol namierený predovšetkým proti Katolíckej cirkvi, proti jej ustanoveniam a biskupom i kňazom. Mnohí kňazi húfne opúšťali Nemecko. Viaceré semináre boli pozatvárané, rehoľné komunity sa rozchádzali. Zakladať nové nebolo dovolené. Mnohí kňazi nesmeli vykonávať kňazskú službu a tí, čo sa nepodriadili predpisom, boli prísne trestaní. Piati z jedenástich pruských biskupov sa dostali na dlhé mesiace do väzenia. Rehole, ktoré boli na pruskom území, nesmeli prijímať nových členov a v priebehu pol roka mali byť zrušené. Rehole, ktoré pôsobili na školách, mali predĺžený limit na štyri roky. Tieto obmedzenia sa netýkali reholí a rádov, ktoré sa venovali chorým. Ale aj tie boli pod prísnou kontrolou. Za takýchto okolností nebolo mysliteľné zakladať v Nemecku nejakú misijnú rehoľu alebo nový misijný dom.

 

No v susedných katolíckych krajinách, napríklad vo Francúzsku, bolo niekoľko misijných spoločností a množstvo misijných domov, v ktorých boli vychovávaní budúci misionári. R. 1850 bola založená milánska Spoločnosť pre ďaleké misie, r. 1856 Lyonská Spoločnosť pre africké misie a r. 1866 v Anglicku Spoločnosť Mill-Hill. V Paríži prijímal nových kandidátov Seminár pre zahraničné misie. A veľká krajina Nemecko bola bez jediného misijného domu, bez jedinej rehole, ktorá by sa venovala výlučne výchove budúcich misionárov. Keď to nebolo možné urobiť v Nemecku, pokúšal sa to urobiť Arnold Janssen v Holandsku. Dúfal, že do svojho domu bude prijímať mnohých kňazov a klerikov, ktorí v tom čase húfne opúšťali Nemecko. Pán Boh žehnal toto dielo a misijná Spoločnosť, ktorá bola pôvodne založená len pre Nemecko, sa rozrástla na veľkú medzinárodnú rehoľu, pôsobiacu vo vyše šesťdesiatich krajinách sveta.

V živote sv. Arnolda došlo neskôr k jednej veľmi pozoruhodnej udalosti. Hoci už od detstva mal od otca vštepenú lásku a úctu k Duchu Svätému, ako päťdesiatročný sa zvláštnym spôsobom zasvätil Duchu Svätému v kostole pátrov lazaristov vo Viedni. Bolo to r. 1887, keď sa jeho dielo už rozrástlo a neprežívalo nejakú vážnu krízu. No práve nasledujúcich 10 rokov zaznamenalo mimoriadny vzostup. Založil ešte ďalšie štyri veľké misijné domy v Európe. Založil ďalšie dve misijné spoločnosti rehoľných sestier. Prvou bola Kongregácia služobníc Ducha Svätého. Tá sa podieľala na aktívnej práci v misiách. Druhou bola Kongregácia služobníc Ducha Svätého večnej poklony. Sestry tejto kongregácie majú stálou poklonou pred vyloženou Oltárnou sviatosťou zaisťovať misijnému dielu Cirkvi potrebné Božie požehnanie.


Prvé kroky SVD na Slovensku

Jeden z prvých historických záznamov nachádzame v našom katalógu z r. 1926 - Spoločnosť Božieho Slova na Slovensku bola súčasťou východonemeckej provincie. Provinciálom bol P. František Vormann. K tejto provincii patrili: Východné Nemecko, Rakúsko, Švajčiarsko, Poľsko, Československo a Maďarsko.
Spoločnosť mala vtedy dva domy. Prvým bol kaštieľ nitrianskych biskupov v Močenku. Rektorom domu bol P. Alojz Jarmet. Všetci pátri hovorili sliezskym dialektom, čo vtedy poslucháčov nerušilo. Medzi bratmi bol jediný Slovák Abundanc Hrdlovič.

Druhý misijný dom bol v Nitre na Kalvárii, bývalý kláštor nazarénov. Rektorom domu bol P. Ján Fajkus. V dome boli traja bratia, dvaja pochádzali z Viedenskej diecézy a br. Alfonz Krumlovský z Nitrianskej diecézy. Boli tu už traja postulanti a 13 žiakov.

O dva roky, 9. septembra 1927 pani Hedviga Asbóthová darovala verbistom svoj kaštieľ vo Vidinej a o ďalšie dva roky otec biskup Ján Vojtaššák, spišský biskup, dal verbistom svoj kaštieľ v Spišskom Štiavniku. Tak získala v priebehu ôsmich rokov Spoločnosť Božieho Slova na Slovensku tri veľké domy. Napriek tomu chovanci po ukončení stredoškolských štúdií odchádzali do noviciátu do Mödlingu, do Misijného domu sv. Gabriela v Rakúsku. Filozofické a teologické štúdiá absolvovali zvyčajne v Rakúsku alebo v Ríme a niektorí v Techny v USA.

V septembri 1936 otec arcibiskup Karol Kmeťko daroval verbistom starý kláštor na Zobore pri Nitre. V tomto dome si provincia zriadila vlastný noviciát a v ostatných misijných domoch boli postupne formované jednotlivé profesie misijného povolania. Bol to štvrtý misijný dom Spoločnosti na Slovensku. Prví misionári Slovenskej provincie SVD odchádzajú do misií už roku 1932: brat Beatus P. Šingler na Novú Guineu, brat Peregrin Brunovský do Argentíny, brat Rafael Zigray odchádza do Čile. O rok neskoršie odišiel brat Šebastián Šoltés do Indonézie a roku 1938 P. Gejza Holobradý na Filipíny. Roku 1939 šiel P. Štefan Zloch do Číny a P. Andrej Topoľ do Indie. V roku 1947 odchádza zo Slovenska do misií osem pátrov a dvaja rehoľní bratia a roku 1948 opúšťa vlasť ďalšia skupina kňazov a bratov.

Niektorí seminaristi zo Slovenska boli poslaní na štúdiá do Ríma a USA a do misií odišli priamo odtiaľ. Boli to pátri Vojenčiak, Gális, Lechovič, Hudec, Krčmár, Černaj, Maťaškov a Poljak. Neskôr sa k nim pripojil i P. Števko, ktorý bol vysvätený v USA. Po roku 1950 utieklo niekoľko mladých spolubratov za hranice a po štúdiách a kňazskej vysviacke odišli do misií.