P. Holobradý je z Maduníc a bude mať 100 rokov 5. novembra 2010.

Páter Viktor Holobradý SVD

„Choďte do celého sveta a kážte evanjelium všetkému stvoreniu!“ (Mk 16 ,14 -20).

Tieto slová z evanjelia sa stali životným krédom prvého slovenského misionára na ďalekých Filipínach.

Páter Viktor, vlastným menom Gejza Holobradý, rodák z Maduníc odletel zo svojej vlasti na Filipíny dňa 24. júla 1938. Jeho misijná práca, bohaté vedomosti i praktická činnosť ho vyzdvihli ako uznávanú autoritu v misijnom hnutí, pričom si vždy zachoval svoju príslovečnú skromnosť a zodpovednosť za svoje konanie. Aká to bola osobnosť, dovolím si citovať z listu jeho spolupracovníka pátra Johna Healyho SVD z Manily:

„Páter Viktor bol kňazom a misionárom, na ktorého by bola hociktorá krajina alebo náboženské spoločenstvo veľmi hrdé. Venoval 57 rokov priamej misijnej práci, ktorú neprerušil ani návštevou domova. Venoval sa príprave filipínskych chlapcov na kňazstvo. Skutočne im bol oddaný ako talentový učiteľ a bol u nich veľmi obľúbený. Mnoho filipínskych kňazov (niektorí sú teraz už biskupi) zo Spoločnosti Božieho Slova, ako i svetských študentov vďačí za svoje vzdelanie pátrovi Viktorovi.“

Z historických prameňov sa dozvedáme, že už v roku 1823 bol v obci Madunice Štefan Holobradý známy kováč, včelár a bylinkár. Kováčske remeslo bolo na dedine veľmi významné a potrebné, pretože sa ľudia zaoberali poľnohospodárstvom a kováč bol potrebný na zhotovovanie náradia a nástrojov pre túto prácu. Remeslá sa prenášali z pokolenia na pokolenie. Nebolo tomu ináč ani u Holobradých. Starý otec i otec Gejzu Holobradého boli kováčmi, ba i jeho bratia si toto remeslo osvojili.

Matka Mária rodená Stanislavová vychovala osem detí. V tejto rodine sa dňa 5. novembra 1910 narodil syn Gejza. Vyrastal v období prvej svetovej vojny, kedy si bieda podávala ruky s chorobami. V rodine Holobradých sa každý člen od mladého veku zapájal do práce a vážil si jej výsledky. Deň sa začínal i končil modlitbou celej rodiny. Deti si veľmi dobre uvedomovali ťažkú prácu otca v kováčskej dielni a matky v domácnosti, v záhrade i na poli, a tak si osvojili životné krédo, že len svedomitá a poctivá práca, požehnaná Božou pomocou, môže byť človeku prospešná. Heslo „Modli sa a pracuj!" v tejto rodine platilo doslova a do písmena.

Začiatkom februára 1923 na pozvanie farára Maduníc vdp. Michala Bubniča prišli z Misijného domu svätého Gabriela v Mödlingu pri Viedni na madunickú faru piati misionári Spoločnosti Božieho Slova – pátri Albert Florián, Ján Česla a Ján Fajkus a dvaja laickí bratia. Madunická fara sa tak stala prvým misijným domom na Slovensku. Títo misionári svojím pôsobením v širokom okolí získavali mladých chlapcov pre misijnú prácu doma i vo svete. Medzi prvými bol prihlásený aj Gejza Holobradý. Otec tým nebol veľmi nadšený, pretože v Gejzovi videl pokračovateľa vo svojom remesle. Nakoniec však obaja rodičia súhlasili.

Dňa 21. augusta 1923 odchádza Gejza do misijného domu v Močenku. Nitriansky biskup Dr. Karol Kmeťko daroval totiž misionárom kaštieľ v Močenku pre mladých chovancov. Gejza sa pomerne rýchlo udomácnil v novom prostredí, a to tým viac, že s ním prišiel aj jeho dobrý kamarát zo susedných Drahoviec – Peter Lajcha. Nové prostredie mu dávalo širšie možnosti vzdelávania. Gejza si z domova priniesol pomerne solídne vedomosti a bohaté praktické skúsenosti, takže mu štúdium nerobilo ťažkosti.

V štúdiu pokračoval spolu s ostatnými chovancami na nitrianskom gymnáziu v novopostavenom Misijnom dome Matky Božej. Chlapci si tu rozširovali vedomosti z biológie, zemepisu, zdokonaľovali sa v jazykoch (najmä v nemčine), v hudbe, speve a praktických činnostiach. Gejza, nazývaný medzi spolužiakmi „Holo“ s veľkým záujmom plnil všetky úlohy a cieľavedome sa pripravoval na svoje poslanie. Štúdium na gymnáziu úspešne ukončil v júni 1931maturitou. Po maturite ako člen Spoločnosti Božieho Slova skladal svoje prvé rehoľné sľuby, pričom si zvolil rehoľné meno Viktor.

Dňa 7. septembra 1931 prichádza Gejza do Misijného domu sv. Gabriela v Mödlingu pri Viedni. Tu sa popri teologických štúdiách mladí adepti zdokonaľovali v príprave na misijnú prácu, hlavne učením sa cudzích jazykov (angličtina, francúzština). Venovali sa tiež pedagogike, zemepisu, záujmovým činnostiam, spevu a hre na rozličné hudobné nástroje. Podrobne študovali zemepis. Gejza bol veľmi zaujatý hrou na harmóniu a organe. Všetok svoj voľný čas venoval tejto svojej záľube. Jeho spolubrat páter Peter Michael spomína, že Holo hrával na organe aj tajne. Dovolili mu totiž hrať na organe len počas sviatočných dní, ale nedovolili mu cvičiť. Stal sa však z neho výborný organista a dirigent spevokolu, čo neskôr uplatnil vo svojej misijnej práci.

Viktor sa počas štúdia veľmi dôverne oboznámil s prácou misionárov. Najviac ho lákal Ďaleký Východ, o čom sa neraz zmienil aj pánu dekanovi v rodných Maduniciach počas prázdnin, ktoré trávil striedavo doma i na fare. Ten ho v tom podporoval, ale aj upozorňoval, aká ťažká práca ho tam čaká. Viktor bol rozhodnutý ísť na Filipíny už v prvých rokoch štúdia v Mödlingu. 2. augusta 1934 mu zomrel otec. Rok pred dokončením štúdia teológie posiela Viktor domov svojej rodine, pánu dekanovi a rodákom takéto oznámenie:

„S radostným vďakom Bohu oznamujem, že 19. augusta 1937 prijmem z rúk Jeho Eminencie kardinála Dr. Teodora Innilzera, arcibiskupa viedenského, sviatosť kňažstva v kostole Ducha Svätého v St. Gabrieli. Prvú obetu omše svätej prinesiem Nebeskému Otcovi v St. Gabrieli 22. augusta a v Maduniciach 5. septembra.“

Od primícií neuplynul ani celý rok a páter Viktor sa dňa 24. júla 1938 lúčil s matkou, súrodencami a rodákmi. O svojom odchode píše nasledovne: „Odobierka z domu bola krátka, ale o to dojímavejšia. Nebol by som očakával od svojich rodákov, že budú s takým záujmom sledovať moje misijné určenie.“ Kostol bol preplnený. Pri rozlúčke pred rodným domom urobili vrstovníci špalier od domu až po auto. Potom dievčatá po krátkom programe a rozlúčke zaspievali krásnu mariánsku pieseň a rozlúčkovú pieseň „Keď sa Slovák od svej vlasti odberá“. Páter Viktor sa rozlúčil podaním rúk a sadol do auta, ktoré ho viezlo na železničnú stanicu do Leopoldova. Cez obec išlo auto pomaly, lebo ho sprevádzala celá dedina na čele s madunickou dychovkou. Na konci dediny bolo posledné vzájomné mávanie na rozlúčku.

Dňa 21. septembra 1938 po pokojnej plavbe dorazila do Manily loď s 96 misionármi. Manila ich privítala nepríjemným daždivým počasím a teplotami okolo 30 °C. Tu sa zdokonaľovali v angličtine, a neskoršie sa učili aj niektorý filipínsky dialekt podľa svojho určenia. Nepríjemné teplé počasie striedané monzúnovými dažďami, na ktoré Európania nie sú zvyknutí, a na druhej strane veľká chudoba a bieda, malomocenstvo. Strašný bol pohľad na ľudí v lazarete, kde bolo umiestnených vyše tisíc malomocných. Čoskoro si mladí misionári privykli na filipínske pomery a dali sa do usilovnej práce v krajine tisícich ostrovov.

Začiatkom roka 1939 je páter Viktor preložený do Lubangu, malého mestečka na ostrove rovnakého mena, aby sa učil miestny jazyk tagalog. Vyučuje náboženstvo v ľudovej škole, zdokonaľuje sa v angličtine a každú nedeľu autom chodí na výpomoc slúžiť omšu do jednotlivých osád. Okrem toho má každý mesiac prednášku u sestier, ktoré tu vyučujú v škole.

Začiatkom júna 1939 prichádza páter Holobradý opäť do Manily, do seminára Krista Kráľa. Okrem práce v seminári chodieval kázať a vykonávať sväté sviatosti do nemocnice malomocných. V tomto čase bol dvakrát smrteľne ohrozený na zdraví. V nemocnici si všímal prácu lekárov a sestier, pretože ho medicína veľmi zaujímala, čo sa mu neskoršie aj ukázalo užitočným. Všetko ho zaujímalo, čo bolo potrebné pre prácu misionára. Ako píše páter Peter Michael, Viktor Holobradý bol všestranne vzdelaný pedagóg, veľmi nadaný hudobník, geológ, domáci lekár, ktorý ovládal základy medicíny, schopný jazykár, ovládajúci plynulé jazyk anglický, nemecký, francúzsky a 2-3 filipínske nárečia. Priúčal sa aj japončine, akoby cítil, že ju bude neskoršie potrebovať.

V Európe začínala zúriť vojna a aj v Ázii sa objavujú jej tmavé mraky. Začiatkom decembra 1941 viedli Japonci vojnu na Ďalekom Východe a postupne vtrhli do jednotlivých ázijských krajín, nevynímajúc ani Filipíny. Keď vpadli do nášho seminára, páter Holobradý vyšiel von a smelo sa postavil pred japonského dôstojníka, ktorý mu sotva siahal po plecia, a nebojácne sa opýtal, čo chcú v tomto seminári. Dôstojník sa vypytoval, či je Angličan, Nemec, Francúz alebo Američan. Páter Holobradý hrdo odpovedal: „Slovák!“ A to bolo od Boha šťastie! Japonský dôstojník na to: „Bratislava, Donau!“ Ako píše páter Healy, takto zachránil páter Holobradý celý seminár pred skazou. Časť seminára uvoľnili pre chorých vojakov ako poľnú nemocnicu, kde dokonca aj páter Holobradý pomáhal pri liečení ranených vojakov a vykonával aj niektoré jednoduchšie operácie ako naprávanie zlomenín, vyberanie črepín a nábojov z tela. V takejto vojnovej atmosfére páter Holobradý v roku 1943 oslavoval aj svoje 5. výročie príchodu na Filipíny. V manilskom seminári mu pripravili študenti a spolubratia peknú slávnosť. O niekoľko týždňov prišla smutná správa z domova, že v októbri 1943 mu zomrela matka. Odobral sa do seminárnej kaplnky, kde si na ňu zaspomínal modlil sa za jej spásu.

Vojna sa skončila a zanechala nielen veľké materiálne škody, ale aj mravné bahno. Jedny vojská odišli, druhé prišli a priniesli nové problémy. Bolo treba začať odznova aj v misijnej práci. V roku 1954 nastupuje páter Holobradý do Teologickej školy Nepoškvrneného Počatia vo Vigane ako profesor angličtiny, geometrie a biológie. Tu zakladá spevokol a je dirigentom orchestra. Stáva sa tiež prefektom chorých.

V roku 1958 sa dostáva do Seminára Márie Pomocnice kresťanov v Bimmaley. Pôsobí tu ako profesor angličtiny a neskoršie sa stáva finančným riaditeľom seminára. Žiak Ronie Bautista si spomína, že sa príkladne staral o chorých študentov. Všetci ho volali rodinne páter Holo. Neskoršie tu robí asistenta až do roku 1965. V rokoch 1966 - 1970 je profesorom v Seminári Božieho Slova v Quezon. V roku 1971 je ustanovený za rektora Seminára Márie Pomocnice kresťanov v Bimmaley. Má veľkú zásluhu na rozšírení seminára výstavbou podľa vlastných návrhov. Špecializuje sa tu na geológiu. Do zbierania minerálov zapája aj svojich študentov. Vytvoril prvotriednu zbierku minerálov s podrobným pomenovaním, dátumom a miestom nálezu. Pravdepodobne cíti už aj unavenosť a funkciu rektora prepúšťa mladším. Páter Holobradý popri svojej práci nezabúda ani na svoju vlasť. Sústavne prispieva článkami do časopisu Hlasy z domova a misií, v ktorých píše o práci misionárov.

Keď v roku 1987 celebroval svätú omšu pri príležitosti svojho zlatého kňazského jubilea, prišlo na túto slávnosť veľa kňazov, biskupov i arcibiskup. Boli to väčšinou jeho bývalí žiaci. Žiaľ, na tejto slávnosti sa ukázali aj prvé znaky jeho budúceho ochorenia. Keď mu jeden bývalý žiak – misionár zaspieval istú veľmi krásnu pieseň, páter Holobradý sa ho opýtal, kde sa naučil takú krásnu pieseň. On mu odpovedal: „To ste ma naučili vy, páter Viktor, počas môjho štúdia, a je to vaša vlastná skladba.“ Páter Viktor sa už na to nepamätal, hoci je známe, že skomponoval viacero náboženských piesní, ktoré potom nacvičoval so seminaristami. Prepracovanosť, málo oddychu a stále premýšľanie nad formami práce zhoršovali jeho zdravotný stav. V roku 1991 prekonal infarkt a úplne stratil pamäť. Previezli ho do charitného domu v Manile. Jeho zdravotný stav skomplikovala aj cukrovka. Páter Holobradý sa už nemohol vrátiť na svoje pôvodné miesto. V ústave ho však sústavne navštevovali jeho bývalí žiaci, kňazi, misionári, biskupi i svetskí funkcionári, ktorých kedysi učil. V roku 2000 si ho Pán povolal do svojej Nebeskej vlasti.

Páter Viktor Holobradý obetoval celý svoj život službe Bohu. Plodným životom a prácou je vzorom misionára, ktorý bez návratu do vlasti, kde zanechal všetko, čo mu bolo drahé, zasvätil svoj život ohlasovaniu evanjelia na ďalekých Filipínach.