Jozef Freinademetz (1852-1908) nebol, keď sa to vezme podľa zvyčajných noriem, nijaký významnejší muž; v každom prípade nie významný v tom zmysle, že by jeho meno muselo byť spomínané v dejepisných knihách. Freinademetz nezaložil nijakú rehoľu, nevyvinul nijakú novú misionársku metódu, nijaké vedecké dielo nenesie jeho meno. Keď roku 1879 spolu s Johannom Baptistom Anzerom opustil štyri roky predtým založený misijný dom v Steyli a cestoval do Číny - Anzer bol ako ten prvý, on ako druhý. Misionár z juhotirolského Gadertálu bol po celý život druhý, bol mužom v úzadí. Hlavné slovo mali iní. A jednako bol Jozef Freinademtz znamenitý človek. V čase, keď imperializmus v Európe bol v plnom rozkvete a nafúkanosť bielej rasy bola na najvyššom stupni, stanovil si Jozef Freinademetz cieľ stať sa pre Číňanov Číňanom. Svoj program splnil. Keď zomrel, povedal jeden Číňan: „Je to akoby som súčasne stratil otca i matku.“

Keď Anzer a Freinademetz prevzali do správy misijné územie Južného Šantungu, napočítali 158 kresťanov. Keď Freinademetz zomrel, bolo ich 40 000. Nie je známe, či potomkovia tých 40 000 ešte vedia niečo o kresťanskej blahozvesti. Čína sa dnes nazýva ateistickou.

Bolo tých 29 rokov obetavej misijnej práce zbytočných? „Keď sme svoju povinnosť a to, čo len bolo možné, urobili, musí byť milý Boh milostivý,“ povedal Freinademetz na smrteľnej posteli. On svoje vykonal. Preto ho Cirkev roku 1975 zapísala do knihy blahoslavených (a v roku 2003 ho zaradila do zoznamu svätých – pozn. redakcie).

Mödling, jeseň 1978

Sepp Hollweck SVD

„Vi et auctoritate Nostra apoetolica... Josephura Fre... yde..metz,“ – pápežovi sa zrejme ťažko vyslovovalo toto meno, ktorého nositeľa dňa 19. októbra 1875 zapísal do knihy blahoslavených - ako sa to nazýva v úradnej reči Cirkvi.

Pápež Pavol VI. nebol prvý, ktorý mal s týmto menom ťažkosti. „Josephum Frainadametz” zapísal výpomocný kňaz J. Evangelista Fistil vo štvrtok 15. apríla 1852 do knihy pokrstených v údolí juhotirolského Gadertálu. Iba niekoľko hodín predtým, presne o desiatej hodine predpoludním, prišiel chlapec na svet. „Freinademetz“ je jeden z viac ako desiatok rozličných spôsobov písania tohto mena, ktoré znamená podľa jedných toľko ako „uprostred svahu“, podľa druhých „v zlome zosunutého vrchu“.

Dňa 22. novembra Anno Domini 1858 údel všetkých detí civilizovaných krajín neminul červeno-blonďavého Freinademetzovho chlapca z Oies: Ujȍp mal šesť rokov a od toho času deň čo deň šúchal tvrdé školské lavice.

„Pred školou sme boli, prirodzene, každý deň na omši,“ doplňuje sestra Jozefa. Pre deti Giovanmatiu a Anny Márie bolo všetko, čo súviselo s modlitbou, to najprirodzenejšie na svete.

„My, Freinademetzove deti, sme vo škole neboli práve osobitne osvietené," priznáva Jozefa. Jej dcéra to vyjadruje jasnejšie: „Moja matka a moji strýkovia a tety boli iba priemerne talentované. Z osobitných talentov, ktorými bol bohato obdarený môj veľadôstojný strýko Jozef, podľa výpovedí mojej matky ostatní súrodenci málo zdedili.“

Vystrojený odporúčajúcim listom od kurátora Johanna Enricha, s vrecom potrebného oblečenia, dobrými želaniami a modlitbami celej rodiny, vydal sa desaťročný červenovlasý chlapec so svojím sprievodcom na cestu. Hoci tkáč Franz Thaler poznal všetky skratky, potrebovali na ňu jedenásť hodín. Ujȍpovi sa každým krokom otváral celkom nový svet. Čím ďalej prichádzali do údolia Eisack, tým viac sa čudoval. Biskupské mesto Brixen leží o 1000 metrov nižšie ako Oies. Rástli tam jablone, hrušky, gaštany, orechy – a dokonca aj hrozno. To všetko poznal dovtedy chlapec iba z rozprávania.

Najdôležitejšie, na čo si mal Jozef v Brixene navyknúť, bola nemecká reč. To bol dôvod, prečo prvé dva roky v meste musel opakovať tretiu a štvrtú triedu ľudovej školy. S húževnatosťou vrchárskeho sedliaka sa učil nemecky, až bol z neho žiak s vyznamenaním, „hoci nie materinská reč“, ako bolo osobitne na vysvedčeniach poznamenané.

Prijímacia skúška do rakúskeho kráľovského gymnázia v Brixene nebola už nijakým problémom. Aj tam mu cestu urovnal Franz Thaler, tkáč zo Sottru. Zdá sa, že to nebolo také jednoduché. Thaler sa zrejme nechal kvôli svojmu chránencovi naozaj hlúpo oslovovať od kanonikov augustiniánov, ktorí spravovali gymnázium v Brixene, lebo Freinademetz si ešte po primíciách spomínal, že „kvôli mne musel prehltnúť výčitky“. No tkáč bol vystrojený onou schopnosťou trvať na svojom, vďaka ktorej hovoria o Tirolčanoch ako o tvrdohlavcoch.

Na gymnáziu mala Freinademetzova trieda tri roky jedného učiteľa, ktorý ako nikto dovtedy dokázal priniesť do Brixenu celý šíry svet – kanonika Jána Chryzostoma Mitterrutznera, oduševneného priaznivca zahraničných misií. Tirolskému chlapcovi zostali od údivu otvorené ústa, keď tento učiteľ čítal z listov misionárov v Egypte, Sudáne alebo na brehoch Bieleho Nílu. Veľké rakúske časopisy stále prinášali články o najvzdialenejších krajinách z Mitterrutznerovho pera. To vzbudzovalo u jeho žiakov nemalú pýchu. Hoci tomu bolo už desať rokov, ešte stále sa rozprávalo aj v najvzdialenejších údoliach Tirolska, že jeden profesor v Brixene priviedol do biskupského mesta z ďalekej Afriky osem skutočných, ako havran čiernych černochov. To sa stalo v tom čase, keď na mapách sveta boli ešte mnohé biele miesta a David Livingstone ako prvý Európan prenikol do srdca afrického vnútrozemia.

Z dvadsiatich maturantov ročníka 1872 na cisársko-kráľovskom gymnáziu v Brixene sa pre štúdium teológie rozhodlo jedenásť mužov. Desiati z nich vstúpili na jeseň toho istého roku cez mostík do neskorobarokovej nádhernej budovy brixenského seminára. Medzi nimi bol dvadsaťročný, vysoký, štíhly, skôr chudší, červeno-blonďavý Jozef Freinademetz z Oies. Tichý mladík dostal spolu so svojím dlhoročným školským priateľom Eduardom Stembergom malú manzardovú izbu. Freinademetz bol so sebou a so svetom spokojný.

V tých rokoch sa všade hovorilo o prebúdzajúcom sa nacionalizme. Rétorománci v kňazskom seminári v Brixene sa primerane podriaďovali tomuto časovému prúdu. Spojili sa v spolku La Gran Nazium – Veľký národ. V čase rozkvetu mal celkom šesť členov, medzi ktorými bol aj Jozef Freinademetz.

Dňa 8. novembra 1874 si toto spoločenstvo rétorománskeho jazyka vypočulo ukážku z Freinademetzovho myšlienkového sveta vo forme kázne: „Vo svojom vnútri počujem hlasy o pomoc s nevysloviteľným vzdychaním. O pomoc volá dosiaľ nepočutý hlas vzdialený na tisíce míľ od nás, vysoko na severe, potom v Afrike, v Amerike, v Ázii. Za týchto našich úbohých bratov, ktorí azda najviac zo všetkých cítia biedu tohto sveta, chcem sa dnes prihovoriť...“

Na sviatok apoštola Jakuba, dňa 25. júla 1875, je Jozef Freinademetz v prvom cieli. V kostole brixenského kňazského seminára vyslovil svoje neodvolateľné: „Tu som!“ Arcibiskup Vincent Gasser položil na neho ruky a vysvätil ho za kňaza.

Hore v Badii mali všetci plné ruky práce. Primície sú mimoriadna udalosť, lebo prídu ľudia z rôznych miest. „Nech vidia, aké krásne sú jednotlivé gazdovstvá. Napokon, máme svoju hrdosť!“

Jedným z tých, čo sa sotva vedia dočkať toho dňa, je Franz Thaler, tkáč zo Sottru. Ten, ktorý previedol pred štrnástimi rokmi chlapca cez vrchy do Brixenu, teraz privádza tou istou cestou primicianta späť do jeho rodného údolia: „Tak, matka Freinademetzová, tu máš opäť svojho lumpa!“

Anna Mária si spomína na Jozefov odchod. „Franz, keď sa z chlapca stane lump...“ povedala vtedy plná starostí. Teraz jej vstúpili slzy šťastia do očí.

26-ročný Jozef bol teda voľný pre veľké dobrodružstvo svojho života. Tam hore v Oies neboli vonkoncom oduševnení.

„Tak ďaleko preč... a keď ho usmrtia, tí pohania?“ Anna Mária mala strach o svojho syna.

Giovanmatia by ho bol tiež radšej videl v bezpečnom Tirolsku, San Martino bolo jednako dosť vzdialené...

„Tak teda, predsa sa stal lumpom, ten Ujȍp,“ mienil tkáč Thaler škľabiac sa, čím skrýval svoj smútok, že musí stratiť svojho milovaného priateľa.

Poriadnu sprchu dostal nadšenec za misie v polovici júla. Do Brixenu prišiel po prvý raz onen muž, ktorému chcel zveriť svoj budúci osud. Arnold Janssen sa zastavil v biskupskom meste cestou z Ríma.

V marci 1879 sa Steyl lúči so svojimi prvými misionármi.

„Choďte, bratia, sprevádzaj vás Boh...“ spievajú žiaci a kňazi misijného domu na Mozartovu melódiu. Z Haagu prichádza internuncius a odovzdáva Johannovi Baptistovi Anzerovi a Jozefovi Freinademetzovi misionársky kríž. Rektor Janssen odprevádza oboch na železničnú stanicu. Pre Tirolčana Jozefa je to rozlúčka navždy. Mesiace strávené v Steyli zmenili jeho vzťah k Arnoldovi Janssenovi. Už to preňho viac nie je ten drsný Nemec. Neskoršie ho vo svojich listoch nazýva otcom.

Dňa 20. apríla 1879 vstúpili obaja verbisti na čínsku pôdu: na pôdu anglickej kolónie Hongkong.

Freinademetz sa pokúšal podľa starodávneho receptu stať pánom svojho vzrušenia: „V tichosti som sa modlil Te Deum ako vtedy v Steyli. Konečne v Číne. Teraz som našiel novú krajinu, svoj nový domov. Už veľa rokov to bola moja modlitba, nech mi Boh ukáže túto krajinu, nuž som tu. Som v Číne!“

Aj keď tieto slová znejú naozaj oduševnene, pripadal si ako kedysi ten malý Ujȍp, keď držiac sa cípu tkáčovho kabáta šiel úzkymi ulicami Brixenu a mal strach z mnohých ľudí, reči ktorých sotva rozumel.

V Holandsku naučené znalosti čínštiny ukázali sa v Hongkongu ako takmer nepoužiteľné, nové prostredie tak odstrašujúco cudzie a neprístupné.