Pozdravujem všetkých doma na Slovensku a opäť po nejakom čase sa chcem s Vami podeliť o moje nové skúsenosti a dojmy z mojej začínajúcej misie tu v Mexiku.

Keďže najprv sa musím naučiť jazyk, moja prvoradá úloha tu je zvládnuť kurz španielčiny. 15. apríla sa mi podarilo s Božou pomocou a pomocou vašich modlitieb ukončiť prvú časť kurzu a po skúškach nasledovali prázdniny. Tu v Mexiku majú všetci študenti a deti prázdniny týždeň pred Veľkou nocou a týždeň po nej... ako aj mnohí štátni úradníci. No ja som hneď ešte v ten deň spolu s mojimi dvoma spolubratmi z Keňe a z Ghany išiel na krátku misijnú prax – čiže mal som už prvýkrát slúžiť sväté omše sám a byť konečne viac v styku s ľuďmi a samozrejme precvičovať si svoje znalosti so španielčiny. Lenže ako to často býva na začiatku v inej kultúre či krajine, nie všetko sa dá hneď veľmi dobre porozumieť.

Keďže sú tomu už dva týždne, čo som vstúpil na mexickú zem, chcel by som sa aspoň pár riadkami podeliť s mojimi pocitmi a postrehmi, ako som docestoval a ako prežívam tieto prvé dni v inej kultúre, medzi ľuďmi, ...ktorých reči zatiaľ ešte nie veľmi rozumiem, no teším sa na chvíľu, keď už budem :-)

Odlietal som z Viedne podvečer (v sobotu 26.2.) cez Madrid a v Mexiku som aj napriek niečo vyše 17-hodinovému letu bol už v nedeľu ráno pred pol šiestou (kvôli 7-hodinovému časovému posunu). Čakal ma tam náš páter Juan, ktorý je z Írska ale tu v Mexiku je už 49 rokov. No a na svoj vek (82) je celkom čulý. On vybavoval všetko ohľadom mojich víz tu v Mexiku. Hneď po príchode som mal možnosť pozorovať cestu autom do nášho domu cez mesto, ktoré (len pre zaujímavosť) je „dosť“ veľké... rozlohou ešte neviem, ale počtom obyvateľov niečo vyše 23 miliónov.

Milí priatelia,

predovšetkým mi dovoľte poďakovať sa za Vašu priazeň a modlitby. Hoci píšem iba zriedka, myšlienkami som často na Slovensku.

Som vďačný Bohu, že ako kňaz môžem byť v Japonsku a pripravovať sa na svoju budúcu prácu. Teraz bývam v kňazskom seminári, ktorý patrí Spoločnosti Božieho Slova v meste Nagoya a učím sa jazyk. Táto príprava by mala trvať ešte jeden rok. Už od začiatku som mal možnosť byť v kontakte s farnosťami v našom okolí, koncelebrovať na svätých omšiach, stretávať sa s ľuďmi. Od nejakého času už mám aj zadelené služby sv. omší, najčastejšie u rehoľných sestier Služobníc Ducha Svätého.

Moje prvé Vianoce mimo Slovenska sa trocha odlišovali od tej klasiky, na ktorú som bol zvyknutý doma a v kláštore. Síce Rusi sú pôvodom pravoslávny národ, tá zmena z roku 1917 urobila svoje. Aj zo Slovenska poznáme ten predvianočný reklamný opar, ktorý odfukuje pravý zmysel Vianoc, no tu Vianoce (či Raždestvo) spomínali málo, pretože v prvom rade sú to pre nich sviatky Nového roka a všetko sa krúti okolo nich: novogodnaja jolka, darčeky, Ded Maroz a pod.

Mexiko, 24 prosince 2009

Důstojný Otče, milí farníci.

Slavíme slavnost narození našeho Pána Ježíše Krista. Slavnost, která nám přináší radost, pokoj a naději do našich srdcí. Bůh se stal člověkem, vzal na sebe naši lidskou přirozenost, aby nás vykoupil a na věky spasil svou nekonečnou láskou.

Vitaj, Irkutsk!

Najprv chcem zo srdca poďakovať všetkým, ktorí sa za mňa modlili aj modlia. Prečo? Nuž predovšetkým preto, lebo cesta lietadlom, ktorej som sa trochu obával, dopadla vynikajúco a hladko, bez najmenších problémov či už vo Viedni alebo v Moskve. Letel som totiž prvýkrát, nevedel som kam presne ísť, ako presne postupovať na letiskách, v lietadle...

Moja cesta na Ďaleký Východ 

Konečne prišla tá očakávaná chvíľa a po prvoročnom kňazskom pôsobení vo farnosti Nitra Kalvária a jej okolí, hlavne v Podhoranoch, som 31. augusta vycestoval. Pravda je tá, že som mal viac strachu ako zvedavosti. Na letisku vo Viedni som sa rozlúčil s rektorom, P. Krutákom, s rodnou sestrou, a s novým spoločníkom, P. Milošom Krakovským, pôsobiacim v Rusku už 12 rokov, som odletel. O. Miloš ma učil ako sa správať na letisku, pri chek in-och, pasových kontrolách a pomohol mi nájsť môj let z Moskvy do Blagoveščenska, kým on letel do Čity...