Moja cesta na Ďaleký Východ 

Konečne prišla tá očakávaná chvíľa a po prvoročnom kňazskom pôsobení vo farnosti Nitra Kalvária a jej okolí, hlavne v Podhoranoch, som 31. augusta vycestoval. Pravda je tá, že som mal viac strachu ako zvedavosti. Na letisku vo Viedni som sa rozlúčil s rektorom, P. Krutákom, s rodnou sestrou, a s novým spoločníkom, P. Milošom Krakovským, pôsobiacim v Rusku už 12 rokov, som odletel. O. Miloš ma učil ako sa správať na letisku, pri chek in-och, pasových kontrolách a pomohol mi nájsť môj let z Moskvy do Blagoveščenska, kým on letel do Čity...

V novom pôsobisku ma privítal P. Harry Menezes SVD, Ind, správca miestnej farnosti. Predstave­ný komunity, Poliak Br. Waldemar Kalinowski, bol na duchovných cvičeniach v Irkutsku. Prvé dni boli fajn, len som si pripadal taký cudzí, lebo som nikoho nepoznal. Ale nové známosti sa rodili veľmi rýchlo v našej farnosti, do ktorej počas týždňa prichádzajú zväčša mladí, študenti, ktorí ešte nemajú až tak veľa pracovných a rodinných povinností. K tejto farnosti patrí „ex curendo“ aj farnosť mesta Svobodnyj, 150 km severnejšie od nás. Veriaci sa tam schádzajú v malom domčeku, ktorý by sa mal v budúcom roku zväčšiť.

Celkovo veriaci s

ú tu veľmi prívetiví, ale nemajú niekedy čas prísť ani na nedeľnú sv. omšu. Mnohí totiž pracujú aj v nedeľu, alebo iba do soboty a nedeľu majú ako jediný deň, kedy môžu niečo porobiť v záhrade či v dome. Ináč sa nedá. Ale hádam v zime, keď nebude toľko roboty okolo domu, budú mať viac času.

Obyvateľstvo je v priemere mladé, alebo aspoň veľmi mlado vyzerá. Oni to vysvetľujú tým, že je tu tuhá zima, mráz, preto vydržia dlhšie svieži. Moderné mesto má máličko cez 150 rokov a je centrom Amurskej oblasti, hoci má iba 300 tisíc obyvateľov. Je tu šesť vysokých škôl a mnoho študentov z celého regiónu. Je dosť poznamenané socialistickým koštruktivizmom (ulice sú striktne kolmé jedna na druhú), ale možno tu nájsť aj mnoho starých budov. Nepravidelnými výbehmi sa učím spoznávať, kde sa ako dá dostať. Nie je to náročné, stačí počítať križovatky dopredu a do strán.

Ako komunita žijeme v byte. Je to pre mňa nový život, lebo nikdy som takto nebýval. Chýba mi manuálna práca okolo domu či záhrady. Prvý mesiac, keď som sa nemohol z nepochopiteľných príčin dostať do školy (chyba komunikácie a promptnosti) som nevedel, čo robiť. Učil som sa variť. Niečo mi vyšlo (moja prvá pizza, mäsové gule, palacinky), iné sa dalo zniesť a iné... Písal som preto aj články do Hlasov na celý rok, ale nápady sa minuli. No 28. septembra som konečne začal chodiť na Amurskú štátnu univerzitu a učiť sa ruštinu. Mojimi spolužiakmi sú samí Číňania, ktorí sa učili ruštinu už dva roky.

Keď ma počuli rozprávať, niektorí si mysleli, že som Rus a nechápali, prečo sa teda učím ruštinu. Sú veľmi priateľskí a už som dostal niekoľko pozvánok prísť k nim na návštevu. Keďže do školy treba chodiť aj v sobotu, nemám už toľko voľného času, ale som tomu rád. Na modlenie je času dosť, najmä cestou trolejbusom.

A čo Rusku nevymodlím ja, v tom sa spolieham na domácich na Slovensku. Ruskí veriaci i neveriaci potrebujú veľa Božích milostí a v tom môže pomôcť každý, k čomu vás povzbudzujem a o čo vás aj prosím.

P. Michal Marhefka SVD