Keďže sú tomu už dva týždne, čo som vstúpil na mexickú zem, chcel by som sa aspoň pár riadkami podeliť s mojimi pocitmi a postrehmi, ako som docestoval a ako prežívam tieto prvé dni v inej kultúre, medzi ľuďmi, ...ktorých reči zatiaľ ešte nie veľmi rozumiem, no teším sa na chvíľu, keď už budem :-)

Odlietal som z Viedne podvečer (v sobotu 26.2.) cez Madrid a v Mexiku som aj napriek niečo vyše 17-hodinovému letu bol už v nedeľu ráno pred pol šiestou (kvôli 7-hodinovému časovému posunu). Čakal ma tam náš páter Juan, ktorý je z Írska ale tu v Mexiku je už 49 rokov. No a na svoj vek (82) je celkom čulý. On vybavoval všetko ohľadom mojich víz tu v Mexiku. Hneď po príchode som mal možnosť pozorovať cestu autom do nášho domu cez mesto, ktoré (len pre zaujímavosť) je „dosť“ veľké... rozlohou ešte neviem, ale počtom obyvateľov niečo vyše 23 miliónov.

Ale aby som sa ešte vrátil k tej jazde, ktorá ma hneď na začiatku zaujala – každý jazdí, ako chce, aspoň to tak na prvý pohľad vyzerá... málokto asi aj vie, na čo sú smerovky a dopravné značky, ale tiež musím povedať, že za tie dva týždne môjho pobytu tu som ešte nevidel žiadnu nehodu a áut je prirodzene veľmi veľa. Možno tá jazda tak trocha vystihuje aj ich mentalitu (aspoň ako som zatiaľ spozoroval): každý si jazdí, ako chce, nemajú problém ísť na červenú, ale na druhej strane s tým počítajú aj u druhého, takže na ceste sú zase veľmi ohľaduplný a všímavý a ak sa im niekto vtlačí pred ich auto, jednoducho to berú, že je to v poriadku, a idú ďalej. Ak ide sanitka alebo policajné auto s pustenými majákmi, nikomu to neprekáža, takže si ich ani nikto nevšíma, nemajú prednosť a musia čakať ako všetci ostatní, vlastne my sme cestou aj obehli takto idúce policajné auto.

Čo sa týka ľudí, sú veľmi otvorení a srdeční. Čo som mal zatiaľ možnosť spoznať, každý ma privítal s otvorenou náručou... už len im rozumieť, ale aj to, verím, časom príde. A tiež, čo platí o väčšine Mexičanov, sú aj veľmi nábožní... síce niekedy ešte tej ich nábožnosti nie celkom rozumiem, hlavne ak prídu počas omše do kostola, kľaknú si k nejakej soche svätého, pomodlia sa a v pohode odídu preč, bohostánok či prebiehajúcu omšu si nevšímajú... ale myslím, že už aj to je niečo lepšie, ako by mali obísť kostol. A ten postoj snáď neskôr tiež pochopím lepšie. No počas Popolcovej stredy som mal možnosť to ešte lepšie vidieť, pretože tu sa udeľoval znak popolom počas celého dňa. Kňaz mal službu od rána a ľudia si prichádzali kedy chceli, špeciálne len po toto „požehnanie“ a išli preč. Ale prichádzali mnohí a mnohí a vôbec im nevadilo, ako sú oblečení. Hlavne, že prišli... či už kuchár od hrncov aj so zásterou, či upratovačka s handrou alebo robotník v montérkach atď. Jednoducho, veľmi veľa ľudí. Je vidieť, že ľudia sa tu za svoju vieru nehanbia. Uvidím ako to bude na Kube, kam by som mal po skončení kurzu odísť.

Na kurz som začal chodiť hneď v stredu po mojom príchode. Začiatok je ako všade troška ťažší, keďže všetko je v španielčine, a aj keď vysvetľujú nejaké slovíčka, tak opäť len v španielčine.

Ale vďaka Vašim modlitbám to ide celkom dobre a už čo to viem porozprávať aj po španielsky. A vlastne, asi som si ani nikdy tak silno neuvedomoval silu modlitby ako práve po tieto dni, keď to nie je najľahšie. A mnohí mi veľmi chýbate, ale keď počujem o toľkých, ktorí sa modlíte, a hlavne, keď cítim všetky tie modlitby, tak napriek smútku v srdci, je v ňom aj pokoj!

Tak ešte raz so srdca všetkým Vám ďakujem.

Včera som bol prvý krát aj pri Panne Márii Guadalupskej a chcem Vás všetkých uistiť, že ste tam boli všetci so mnou. Nabudúce napíšem viac o tomto mieste.

Ďakujem a pamätám aj ja v modlitbách.

V láske Ducha Svätého a v srdci s Vami

Vám žehná +

P. Lukáš