Do Bolívie odchádzame dvaja, tak ako to bolo za cias nášho Pána. Ja a môj spolubrat Darius Carš SVD. Zvolal dvanástich a zacal ich posielat po dvoch. Oni šli a hlásali, že treba robit pokánie. (Mk 6, 7a.12) O 15 hod., ked sa zvlášt uctieva Božie milosrdenstvo slúžim v našej seminárskej kaplnke svätú omšu, v kruhu svojich priatelov a spolubratov, kde spolocne prosíme o požehnanie pre našu misiu v Bolívii. Ktovie kedy, najbližšie budem môct slúžit dalšiu sv. omšu v materskom jazyku.
Posilnení Božím Slovom a Eucharistiou sa vydávame na cestu do Schwechatu, odkial odlieta naše lietadlo do Madridu. Z Madridu pokracujeme do Buenos Aires, kde máme dlhšiu prestávku. Po nej už letíme do Bolívie, najprv do Santa Cruz a potom až do La Paz, kde na nás majú cakat spolubratia, ktorí pôsobia v Bolívii. Medzi iným aj náš rodák zo Slovenska P. Ondrej Pešta SVD, ktorý v Bolívii pôsobí už druhý rok.

Jeden velký misionár, v srdci ktorého prebýval Boh, povedal: Velmi by som sa obával o svoju misiu, ak by v nej chýbal kríž. Jeho skúsenost, mna i Dariusa utešovala, v situácii, ktorá nás oboch velmi nepríjemne prekvapila na letisku Schwechat v Rakúsku. Po príchode na letisko sa pri našom císle odletu objavila poznámka, že lietadlo do Madridu – Barajas, bude meškat asi hodinu. Meškalo viac. Neskôr sme túto skutočnosť velmi ocenili. Ak by totiž naše lietadlo nemalo meškanie, tak v ten den, by sme do Bolívie neodleteli.
Pri checking sa objavil takmer neriešiteľný problém, s našou jednosmernou letenkou do Bolívie. Ak sme chceli letieť museli sme mat: buď víza, čo sa samozrejme nedalo reálne uskutočniť, alebo si kúpiť novú letenku, na spiatočnú cestu. Ako nám vysvetľovali pracovníci leteckej spoločnosti Iberia, bez nej vraj nemôžeme vstúpiť do Bolívie a oni ako letecká spoločnosť by dostali obrovskú pokutu, ak by nás zobrali na palubu lietadla a dopravili do Bolívie. Tieto informácie boli pre nás poriadnym šokom a novinkou, lebo nikto z kompetentných, ci to bolo zo spoločnosti ETN, ktorá na Slovensku zastupuje Iberiu a predala nám letenky, alebo pracovníci Bolívijskej ambasády vo Viedni, nám nepovedali o nutnosti, pri ceste do Bolívie mat spiatočnú letenku. Ak sme naozaj chceli odletieť, a to sme chceli, tak sme si museli dokúpiť spiatočné letenky za riadne mastnú sumu. Ako dobre, že s nami boli priatelia, ktorí nám pomohli, v tejto pre nás tak zložitej situácii. Na nejaké rozlúčky nám však už nezvýšil čas.
Ako som sa neskôr dočítal v turistickom sprievodcovi Južnou Amerikou, spiatočné letenky budú od vás žiadať  v kontrole nanajvýš horší .... V skutočnosti, nebol nikdy žiadny cestovateľ pri vstupe do Bolívie požiadaný o predloženie spiatočnej letenky, ani od nás ju nikto nepožadoval. Čo už.
Bolívia sa zvykne nazývat juhoamerickým Tibetom, pretože je najvyššou, najizolovanejšou a najdrsnejšou krajinou na západnej pologuli. Svojou rozlohou 1 098 580 km² je dvadsat krát väcšou krajinou ako Slovensko, pri pocte obyvatelov 8 152 620 (odhad z r. 2000). Okrem španielskeho jazyka sa na dorozumievanie používajú aj dalšie jazyky, ktorými hovoria pôvodní obyvatelia, Kecuovia a Aymarovia, a to kecuánština a aymarština.
Viac ako 50% populácie má cistú indiánsku krv. Najpocetnejšou skupinou sú už spomínaní Kecuovia a Aymarovia. V sociálnej a politickej oblasti sa v krajine objavujú neustále problémy súvisiace s neprosperujúcou ekonomikou, americkou vojnou proti drogám, vysokej nezamestnanosti a nedostatkom obcianskych práv. Výsledkom sú casté protesty, pochody a demonštrácie, prevažne bez násilia.
Bolívia sa zvykne opisovat aj ako osol plne naložený striebrom a tiež ako žobrák sediaci v zlatom kresle, pre svoje velké bohatstvo prírodných zdrojov ako zlato, striebro, zemný plyn, ropa, ..... napriek tomu zostáva jednou z najchudobnejších zemí Južnej Ameriky. Až 70% populácie zostáva pod hranicou chudoby.
Co sa týka podnebia, ktoré je závislé od nadmorskej výšky, clovek tu môže objavit rôzne klímy, od horúcav charakteristických pre tropické pralesy až po arktický chlad vysoko v horách. My sme prišli do juhoamerického leta, ktoré trvá od novembra do marca a zvykne sa mu tiež hovorit obdobie daždov.

Po vycerpávajúcom lete, ktorý trval okolo 18 hod., plus nejaké meškania a prestávky pri prestupovaní sme štastne pristáli v La Paz, ktoré je de facto hlavným mestom Bolívie. Tam na nás už cakali naši spolubratia. Po srdecnom privítaní, nás odviezli do centrálneho domu, ktorý je v La Paz, v štvrti Callapa, kde sme boli ubytovaní až do soboty 17. decembra. Ostali sme v hlavnom meste, ktoré je vo výške okolo 3600m.n.m. kvôli aklimatizácii a vybavovaniu potrebných dokumentov, na dlhodobý pobyt v Bolívii. Tu nadmorskú výšku bolo naozaj cítit, hlásia sa o slovo zdravotné problémy, ako bolesti hlavy, žalúdka, závraty a dalšie symptómy charakteristické pre výškovú chorobu. V centrálnom dome každý z nás dostal svoju izbu. Tá moja mala názov Los Querubines, ( po slo. anjeli cherubíni), pod ich ochranou, zmorený únavou sa snažím o spánok, ale moc to nejde. Tých nových podnetov bolo tak vela a kyslíku pramálo, ha-ha.

V modlitbe s vami spojený Vám žehná,