Brat Maroš Butala SVD, rodák z Vydrníka, vstúpil do Spoločnosti Božieho Slova v roku 1992. Rozhodol sa stať rehoľným bratom. Po rokoch formácie na Slovensku a v Poľsku zložil večné sľuby. Svoju misionársku úlohu plní medzi ľuďmi, ktorí sa rozhodli skoncovať so závislosťou, aby mohli žiť plnohodnotný a radostný život. V resocializačnom zariadení v Okománi a v Novom Svete, okres Nové Zámky, počas niekoľkých rokov zistil, čo táto služba obsahuje.

Prečo si sa rozhodol pracovať medzi závislými?

Bolo to na stretnutí provinciálov európskej zóny, keď sa práve otvárala nová provincia SVD v Chorvátsku. Na stretnutie prišiel provinciál rakúskej provincie, pod ktorú Chorvátsko vtedy patrilo. Rozprával som sa s ním, pretože som mal záujem pôsobiť v chorvátskej provincii. Povedal mi, že v jeho provincii sa spolubratia venujú závislým na alkohole a drogách a ja tiež budem mať možnosť s nimi pracovať. Povedal mi, aby som sa na túto prácu pripravil už tu na Slovensku, hľadal ľudí závislých na alkohole a drogách a pomáhal im. Po rozhovore s ním som myslel na to, ako začať pomáhať závislým. Modlil som sa na tento úmysel, aby som vôbec dokázal rozpoznať a zistiť, či je to práca pre mňa. Prosil som Boha, aby mi ukázal cestu, ak ma chce mať na mieste, kde sa budem venovať závislým ľuďom. Nikoho, čo potreboval pomoc v tejto oblasti som nepoznal, modlil som sa aj za to, aby mi Boh poslal do cesty takýchto ľudí. O niekoľko dní som sa stretol s Igorom zo Serede, ktorý mal problém s tvrdými drogami a porozprával mi svoju “drogovú kariéru”. To ale nestačilo, stále som sa modlil, aby mi Boh poslal ďalších ľudí, ktorí sa potrebujú dostať zo závislosti. A on ma vypočul. Postupne takýchto ľudí pribúdalo. Spoznal som anonymných alkoholikov, začal som chodiť na ich stretnutia a rôzne podujatia, ktoré organizujú. Začal som viac študovať tento problém z kníh aj z ich vlastných výpovedí. Cítil som, že pomáhať týmto ľuďom bude tá správna práca pre mňa, bude ma napĺňať.

Ako dlho medzi nimi pracuješ?

Je tomu už päť rokov, čo pracujem medzi závislými, ktorí sa chcú zmeniť Chodím na rôzne mítingy, podujatia a stretnutia s týmito ľuďmi. Prichádzam do kontaktu s alkoholikmi, drogovo závislými a ľuďmi závislými na hracích automatoch (gambleri).

Kedy si našiel k tejto práci hlbší vzťah? Čo ťa motivovalo, že si sa oddal službe závislým?

Hlboko vnútorne ma oslovilo stretnutie anonymných alkoholikov, ktoré bolo v Krakove. Slávilo sa tu 30. výročie založenia skupiny anonymných alkoholikov v Poľsku.

Na športovom štadióne sa zišlo 5000 ľudí, ktorí mali problémy s drogami, alkoholom a inými závislosťami. Videl som, že títo ľudia boli šťastní z toho, ako sa im darilo víťaziť nad závislosťou. Ďakoval som Bohu za nich, že sa z toho dostali. Vtedy som si opäť uvedomil, že je potrebné pomáhať takýmto ľuďom a utvrdil som sa v presvedčení, že im chcem pomáhať.

Na stretnutí v Krakove som spoznal aj Ladislava Tátára, vedúceho resocializačného zariadenia v Šuranoch. Keď som mu povedal, že sa venujem niektorým závislým ľuďom, ktorých poznám, pozval ma, aby som prišiel na návštevu a prehliadku ich zariadenia v Šuranoch. Pozvanie som prijal a navštívil som ich na sviatok Sedembolestnej Panny Márie v roku 2004. Predstavil ma komunite mladých mužov, ktorí sa liečili z rôznych závislostí. So záujmom som si vypočul rozprávanie o ich životných osudoch. Začal som ich navštevovať častejšie, stále viac som sa dozvedal o začiatkoch ich závislosti. Keď sme sa lepšie spoznali, povedal som im, že som misionár a patrím do Spoločnosti Božieho Slova. Prijali to veľmi dobre. Keď vedúci resocializačného zariadenia videl, že sa im naplno venujem a oni ma prijali, spýtal sa ma, či nechcem v tomto zariadení pracovať. Ponuka sa mi páčila, prijal som ju.

1. mája 2005 som nastúpil do resocializačného zariadenia v Šuranoch, Okománi a Novom Svete. Pracujem tu doteraz.

Ako vnímaš túto službu z pohľadu rehoľníka - misionára?

Práca s ľuďmi na okraji spoločnosti je jednou z priorít misionárov Spoločnosti Božieho Slova. Túto službu vnímam ako hlboko misionársku. Aj ľudia závislí potrebujú niekoho, kto im sprostredkuje cestu k Bohu alebo cestu k zmene.

Čo ťa najviac prekvapilo pri tejto službe?

Prekvapení je veľa. Sú to rôzne veci, čo nás udivujú. Napríklad to, čo všetko závislý človek vykoná a podstúpi, aby si mohol zaobstarať drogu.

Aký je denný program vo vašom zariadení?

Budíček mávame o 6:00, v zime o 7:00. Po budíčku je rozcvička, ranná hygiena a raňajky. Potom sa robia “rajóny”. O 8:00 je tzv. ranná komunita, stretnutie, pri ktorom sa pridelí každému práca, ktorú vykonáva počas dňa. Naši klienti sa musia postarať o dobytok a zvieratá, ktoré chováme, napr. podojiť kravy, kozy, nakŕmiť zajace, husi a pod. Po rannej komunite začína pracovná teriapia, teda každý ide pracovať na určené miesto. O 12:00 máme obed a pracovná terapia pokračuje od 14:00 do 17:00. Od 17:00 je osobné voľno, o 18:00 je večera a potom je opäť osobné voľno, kde si klienti môžu vyprať veci, cvičiť, písať listy, pozerať TV. V tomto čase majú možnosť zhovárať sa s terapeutmi. O 20:00 máme “večernú bilanciu”, kde sa schádza celá komunita aj s personálom a spoločne hodnotia celý deň. Pri tomto často prichádza reč i na to, či klienti nemali chuť na drogu, či sa u nich nehlásila kríza a pod. Každú stredu prichádza psychologička a terapeuti, ktorí pomáhajú riešiť chlapcom rozličné problémy.

Ja tu pôsobím ako terapeutický dozor a tiež sa starám o duchovnú oblasť týchto ľudí. Ako rehoľný brat mám možnosť sa klientom prostredníctvom rozhovorov duchovne prihovoriť. Mnohí túto možnosť duchovného rozhovoru využívajú. Pracujem spolu s nimi, aby som ich lepšie spoznal. Pri práci je možné nadviazať lepší kontakt, zároveň sa viac otvoria.

Si misionár Božieho Slova. Stretávate sa teda aj pri rozhovore o Božom Slove? Ako ho prijímajú?

Rozprávame sa o Božom Slove. Táto aktivita je dobrovoľná. Klienti sú rôznych vierovyznaní. Niektorí ma sami požiadali, aby som im priniesol Sv. písmo. Niekedy sa nám pri rozhovoroch o Božom Slove objavia otázky, s ktorými sa obrátime aj na kňazov, aby nám ich vysvetlili.

Väčšinou však záujemci Sväté písmo čítajú súkromne, a keď majú v niečom nejasnosť, prídu za mnou.

Cítiš, že tvoja práca a práca tvojich spolupracovníkov má žiadaný efekt? Darí sa vašim klientom dostať sa zo závislosti?

Áno, cítim, že práca mojich kolegov a moja práca má význam. Je to naša služba ľuďom, ktorí potrebujú ľudskú pomoc. Sme pre nich otvorení a snažíme sa im pomôcť. Robíme to z lásky k blížnym. Nie je to naša práca, ale je to naša služba týmto ľuďom.

Tí klienti, ktorí pracujú na sebe a chcú sa dostať zo závislosti, tak sa z nej dostanú. Musia však začať prácou na sebe a musia byť úprimní. Máme prípady, že z nášho zariadenia odišli ľudia, ktorí teraz žijú usporiadaným životom. Závislosť je však choroba, ktorá sa nedá úplne vyliečiť. Preto títo ľudia musia neustále prehodnocovať svoje predsavzatie, aby neupadli znovu do závislosti.

Počul som, že ste boli aj na púti v Medžugorií. Zanechalo to na klientoch nejakú stopu?

Počas obdobia mojej práce v resocializačnom zariadení sa stalo niekoľko obrátení. Štyria naši klienti prijali sviatosti: krst, prvé sväté prijímanie a sviatosť birmovania. Som rád, že aj mojím pôsobením som im priblížil Pána Ježiša a oni sa mohli obrátiť a nájsť pravú cestu. Títo ľudia majú úplne iné zmýšľanie, ako mali predtým. Nedávno sa mi prihlásili ďalší dvaja klienti, že chcú prijať sviatosti, tak ich budem na to pripravovať.

V Medžugorí sme boli dvakrát. Na tejto púti neboli všetci klienti, ale tí, ktorí sa jej zúčastnili sa pozitívne zmenili k lepšiemu životu. Niektorí nevedeli, ako majú prežívať sv. omšu, v živote sa nemodlili sv. ruženec, nechodili na sv. spoveď alebo nikdy neboli na adorácii. Teším sa z toho, že práve v Medžugorí našli k týmto veciam vzťah.

Touto cestou sa chcem poďakovať dobrodincom a sponzorom, ktorí nám umožnili, aby sme sa vydali na púť do Medžugoria. Mnohí klienti tam skutočne zažili momenty obrátenia. Keď sa dostanú z bahna, keď sa odrazia z dna a postavia sa na vlastné nohy, sú to skvelí ľudia.

Čo by si odkázal mladým ľuďom, ktorí sa nebránia užívaniu alkoholu alebo drog?

Keď som mal jednu besedu s deviatakmi, s poľutovaním som zistil, že skoro polovica z nich mala skúsenosť s alkoholom, marihuanou alebo inými drogami. Dnešný svet ponúka rôzne zlé veci, ako sú alkohol, drogy, automaty. To vedie človeka ku dnu, do bahna, z ktorého sa ťažko dá vyslobodiť. Chcel by som mladým ľuďom odkázať, aby hľadali trvalé šťastie a trvalú radosť v Bohu, k čomu im pomôže i zmysluplná činnosť a realizovanie záľub, ktoré sú v zhode s evanjeliom. To potom dáva človekovi silu prežiť aj ťažké chvíle pokušení. Dôležité je naučiť sa povedať slovo “nie”. Nie alkoholu, marihuane, drogám, automatom a iným závislostiam. Nie je to hanba, ale výhra.

 Za rozhovor ďakuje Martin Štefanec SVD
Foto: Andrej Lojan SVD