V marci 2006 sa v misijnom dome v Nitre konala prezentácia novej knihy vydavateľstva SVD pod názvom Spomienky spoločníka od Mons. Jána Bukovského, bývalého vatikánskeho diplomata a nuncia v Rumunsku a Rusku. Pri príležitosti návštevy misijného domu v Nitre a prezentácie jeho novej knihy sme mu položili niekoľko otázok. 

Kedy ste sa rozhodli, že napíšete túto knihu?
Pôvodne som vôbec nemal v úmysle, že budem písať knihu. Väčšinou to tak býva, že takéto dielo príde na svet z iných dôvodov, človek si neplánuje dopredu, že niečo také vytvorí. Nemohol som nenapísať to, čo som prežil a nemohol som nenapísať o situácii na Slovensku, krajiny, z ktorej som vyšiel.

Prečo ste knižke dali názov „Spomienky spoločníka“?
Keď som za pontifikátu pápeža Pava VI. pracoval vo Vatikáne a pripravil som správu napr. z Maďarska, Rumunska, alebo Československa, pápež celú prácu pozorne prečítal a na konci vždy napísal povzbudenie, či požehnanie pre biskupa, s ktorým som tam bol a pre „spoločníka“ Bukovského. Mne sa to tak páčilo vždy keď som to čítal, preto som knihu nazval „Spomienky spoločníka“.

Z akých materiálov ste čerpali pre vašu knihu?
Písal som väčšinou zo zápiskov. Kniha je skôr historická.

Ako ste sa stali pracovníkom vatikánskej diplomacie?
Jedna z hlavných príčin, prečo som to prijal bola návšteva mojej matky na Slovensku po 18 rokoch. Napísal som, že bude primičná sv. omša, aby sa pripravili. Keď som došiel domov a spomenul som primičnú omšu, všetci boli smutní. Povedali mi, že som nedostal povolenie na slúženie sv. omše od štátnych orgánov. Nedalo mi pokoja, ako je to možné, že na slúženie sv. omše musia mať kňazi štátny súhlas. Keď som prišiel naspäť do Ríma, napísal som o tom správu. Neskôr Vatikán prejavil záujem zobrať ma do svojich služieb.

Kedy ste začali pracovať vo Vatikáne?
V roku 1972. 18 rokov som pracoval „pod“ kardinálom Casaroli. To bol môj učiteľ.

Aká bola reakcia úradov v bývalom Československu?
Dvadsať rokov mi hovorili, že som vatikánsky špión. Keď som bol doma v Cerovej na návšteve, vždy stáli na ulici dve autá, čo ma sledovali. Nebolo to príjemné.

Dalo sa rokovať s predstaviteľmi ČSSR?
Vo Vatikáne boli dve mienky. Jedni hovorili, že by sme mali rokovať, iný zastávali názor, že nie. Kardinál Casarolli vždy hovoril komunistom: „Naše princípy sa nemôžu zlúčiť. Vy ste neveriaci, my veríme. Ale môžeme rokovať o ľuďoch, ktorí sú tam. Sú objektom aj Cirkvi aj štátu.“

Aká bola úspešnosť rokovaní?
Za tých 30 rokov som často mal dojem, že sa nedosiahlo veľa. Dosiahlo sa však veľa, aj pre Slovensko. Boli vymenovaní biskupi, mohla byť uskutočnená liturgická reforma, ďalej boli menovaní traja kardináli Beran, Trochta, Tomášek a bola zriadená cirkevná provincia.

V knihe píšete aj o rokovaní s ministrami Válekom a Chňoupekom. Ako vychádzali s Vatikánom?
Chňoupek bol minister zahraničných vecí. Náboženstvo nebolo v jeho rezorte. Prijal všetko. Mal som ho rád, lebo hovoril ako záhorák. Nikdy nepovedal „veľmi“, ale „velice“. V rodnej Cerovej sa tak hovorilo. Prvý krát, keď som ho s kardinálom Casaroli stretol na návšteve v roku 1975, myslel si, že som Poliak. Keď som mu povedal, že som Slovák, skoro spadol z nôh. Bol veľmi slušný.
Minister Válek pri jednej návšteve vyjadril: „Máme morálnu povinnosť odstrániť prekážky, pretože táto situácia nie je priaznivá ani pre nás.“ Na otázku arcibiskupa Silvstiniho „Kedy?“ Válek odpovedal: „Aj ešte tento rok, ak pánovi Janků to dovolí čas.“ Skutočne, asi o pol roka, mohli byť vysvätení ďalší biskupi.

Pre nás Slovákov bolo v sedemdesiatych rokoch najväčším úspechom zriadenie samostatnej cirkevnej provincie. Ako vy, z diplomacie, môžete povedať, kto sa najviac o to zaslúžil?
Myšlienka zriadenia nebola nová. Už cez vojnu boli žiadosti za jej zriadenie. Mons. Casaroli usiloval o zriadenie provincie už v roku 1963. Keď prišiel Dubček, znova sa žiadalo o zradenie provincie. Keby neprišli vojská, bola by zriadená asi za Dubčeka. 30. decembra 1977, Pavol VI., vydal konštitúciu Qui divino, ktorou zriadil samostatnú cirkevnú provinciu so sídlom metropolitu v Trnave.
Toto bola dlhoročná túžba a Vatikán sa touto zriadenia provincie často zaoberal.

Koľko ciest ste urobili na Slovensko počas vašej práce vo vatikánskej diplomacii?
Urobili sme okolo 30 oficiálnych ciest. Okrem toho bolo aj mnoho neoficiálnych návštev.
Pamätám si na jeden obed, kde sme boli s kardinálom Tomáškom a pánom Hrůzom. Kardinál Tomášek povedal Hrůzovi, prečo by sme sa tak priateľsky správať aj vo verejnom živote. Vtedy pán Hrůza, ktorý bol samozrejme ateista, hovorí: „Nie všetky veci pochádzajú odo mňa, ale poviem vám jednu vec. Navštívil som kostoly „v Praze na Vánoce“ a kostoly boli plné. Vy vyhráte, nie my.“

Pracovali ste s kardinálom Casaroli. Aké máte na neho spomienky?
Bol veľmi šikovný diplomat. Počas 18 rokov mojej práce s ním som ho nevidel nahnevaného. Bol kľudný, tichý človek. Vedel byť aj prísny, keď bolo treba.

V roku 1990 ste boli menovaní za pápežského nuncia do Rumunska. Nebola to náročná práca nastúpiť do tejto krajiny ihneď po páde totality?
Rumunsko bolo pre mňa ľahké. Dobre som ho poznal aj situáciu v ňom, lebo som tam často chodieval.

Po Rumunsku nasledovalo Rusko, kde ste tiež boli nunciom. Pracovalo sa vám tam s takou ľahkosťou ako v Rumunsku?
Rusko bolo nádherné, ale veľmi ťažké. Pracoval som tam päť rokov. Moja práca spočívala v hľadaní katolíkov a ich organizovaní. Začínali sme akoby úplne od začiatku. Muselo sa začať zo seminárom, zo školou, biskupi nemali žiadnu konferenciu... Tam sa organizovala Cirkev. Po 70 rokoch bolo všetko zničené. Nielen my, ale aj pravoslávni v Rusku veľmi trpeli.
Keď som prišiel do Ruska, musel som prezidentovi priniesť listiny sv. Otca, že ma menuje za nuncia. Čakal som asi mesiac, lebo Boris Jeľcin bol dlhšiu dobu chorý. Keď sme sa k nemu konečne dostali, dali nám príkaz, že každý ambasádor môže hovoriť iba 2 minúty. Povedal som Jeľcinovi, že som veľmi rád, že som v Rusku a budem sa modliť za neho a za celý ruský národ. On sa zasmial a povedal: „Aspoň niekto sa za mňa modlí“. 

Ako vidíte dialóg s katolíckou a pravoslávnou Cirkvou? Vieme, že bola pripravovaná návštevy Jána Pavla II. a ruského patriarchu Alexeja II., ktorá sa však neuskutočnila. Prečo?
Prvý pokus stretnúť sa bol v roku 1996. Maďarskí biskupi a vláda chceli, aby sv. Otec aj pravoslávny patriarcha Alexej II. prišli do Maďarska. Nepodarilo sa to. Malo to byť júni a Alexej povedal, že snáď sa to podarí v septembri. Sv. otec s tým rátal na september. Do Maďarska v septembri prišiel, ale Alexej nie. Potom vo februári som bol u Alexeja na audiencii a sám mi povedal, že by rád stretol sv. Otca, ale v nejakom neutrálnom štáte. Písal som do Ríma, stretnutie sa malo uskutočniť v Rakúsku. Týždeň pred plánovaným stretnutím mal Alexej recepciu a jeden vysoký predstaviteľ pravoslávnej cirkvi v Rusku ma zobral nabok a povedal mi : „Nebude z toho nič. Nečakali sme takú opozíciu aká prišla od pravoslávnych biskupov“. To boli ťažkosti, prečo sa Ján Pavol II. nestretol s Alexejom.
Pre rusov „Rus“ a „pravoslávny“ je jedna a tá istá vec. My sme zvyknutí robiť veci rýchlo, ale myslím si, že treba ich pochopiť. Z našej strany je potrebné študovať veľa materiálov a kde boli chyby z našej strany, tie by sme mali priznať. Cesta k zblíženiu zoberie určite celé desaťročia.

Za rozhovor ďakuje P. Martin Štefanec SVD